Život Prešova
online
online
T. GALIS: Ak žijeme príkladným životom, vtedy je svedectvo pravdivé
08.04.2012 Žilina
Žilina 8. apríla (TASR) – Veľká noc nie sú len obrady. Ak ju prežívame ako udalosť, je to čosi fantastické, čo sa zapisuje do srdca. A z toho potom žijeme, tvrdí žilinský diecézny biskup Tomáš Galis.
Aké je hlavné posolstvo veľkonočných sviatkov pre kresťanov?
Posolstvo veľkonočných sviatkov je Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Alebo by sme to mohli povedať úplne od začiatku. Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna z lásky a prijal ho ako obetu lásky. Tým, že on sa daroval za nás, stali sme sa skrze neho adoptovanými Božími synmi a dcérami.
Reklamy už niekoľko týždňov vopred pripravujú ľudí na konzumáciu Veľkej noci. Čím jej podľa vašich skúseností môžu kresťania dostatočne odolávať?
Ťažko sa odoláva. Lebo to všetko sa dá chytiť, dá sa momentálne prežiť a tu sa ťažko odoláva s tým, čo kresťania ponúkajú. To, čo ponúkame my, je ďaleko kvalitnejšie. Takisto by sme mohli povedať, že to je exkluzívne. Lenže, kto má o to záujem v tejto dobe? Keď to, čo svet ponúka, je naozaj veľmi vnímané zmyslami. Môže naozaj pocítiť, môže chytiť, môže koštovať. Jednoducho, ako keby sme v tejto konkurencii nevládali obstáť. Ale cez to všetko si myslím, že každý človek príde do situácie, keď vidí a už ho nebaví vidieť. Keď ohmatá a už ho nebaví ďalej ohmatávať. Keď sa napchá a už ho nebaví, aby sa prepchával. A v tých situáciách si možno potom spomenie, počkaj, veď tu je ešte čosi viac. Čosi podstatné, dôležitejšie. Pán má čas. Všetci sme uponáhľaní, sme tu len pár mesiacov, týždňov, rokov, musíme sa ponáhľať. Ale On má čas a na každého z nás počká. Aby nás v pravom čase znovu oslovil. Aby nás pozval, aby nám povedal, že nás pozná po mene aj po priezvisku. Čo je, myslím si, najpodstatnejšie. Lebo povedať niekomu meno a povedať mu, že ho má rád, to človeka v poslednej chvíli môže otočiť o 180 stupňov. Napriek všetkým bilbordom, napriek všetkej reklame, ktorá dnes je. A to, čo sa ponúka? Aj v minulosti muselo byť aj to vonkajšie. My vieme, že sviatosť je čosi, čo je vonkajšie, čo sa zmyslami dá zachytiť. Ale potom je aj čosi vnútorné, čo sa zmyslami už nejako zachytiť nedá. Ale to je podstatné. A to sú práve veľkonočné sviatky.
Veľkonočné sviatky, rovnako ako vianočné, sú pre mnohých „príležitostných“ kresťanov obdobím, kedy vstupujú do kostolov. Sčítanie ľudu 2011 ukázalo mierny úbytok veriacich rímskokatolíckej cirkvi, mohlo to ovplyvniť aj slabnutie viery práve u týchto ľudí?
Štatistika zostane vždy štatistikou. Záleží, ako položíme otázku. Záleží, aké sú rôzne situácie – kultúrne, spoločenské, politické. Takže, toto nie je až také dôležité. A napokon, aký z toho máme profit my? Politické strany, čím viac majú hlasov, tým väčšie dostanú prostriedky. My by sme mohli povedať, že či to bude jeden, alebo to budú milióny, to nie je také dôležité. Dôležité je poslanie, ktoré sme dostali a ktoré máme šíriť, ohlasovať. Tam naozaj nezáleží na množstve. Záleží skôr na tých, ktorí to v tej chvíli pochopia a začnú realizovať. Naše náboženstvo je v prvom rade o tom, že keď to začneme žiť, je lepšie, ako keď najprv začneme hovoriť. Lebo, keď začneme hovoriť, poväčšine sa nevládzeme podľa toho riadiť a žiť. Ale, ak najprv začneme žiť príkladným životom, ľahšie sa nám hovorí a vtedy je svedectvo pravdivé, ľahšie ho prijmú. Myslím si, že sa nemáme čoho obávať. Dôležité je, aby sme boli čo najautentickejší, najhodnovernejší. Lebo vtedy to zasa nie sme my, ale to je Boh vo svojej dobrote, láske a stálej prítomnosti. On nás spája, zjednocuje a napĺňa aj gurážou, entuziazmom, nadšením. Naše náboženstvo je plné paradoxov. Na jednej strane sa nám zdá, že už bude koniec. A zrazu vidíme, že sú tu nové výhonky, čosi radostnejšie, ešte krajšie ako to, čo bolo predtým. To je život. Keď zoberieme históriu, vidíme, že boli obdobia, keď sa zdalo, že už je všetkému koniec. Akoby ešte aj Pán tých izraelitov opustil, keď ich rozmetal po celom svete. A zrazu ich začne zbierať, znovu zjednocuje a je to ľud vyvolený, ľud Boží. Takže, toto sa deje stále.
Ako si spomínate na veľkonočné sviatky vašej mladosti?
To bola totalita. Bolo to skôr o tom, že sa nedalo vtedy veľmi hovoriť, ale žiť sa dalo vždy. A ja som vďačný aj mojim rodičom, že oni to jednoducho chceli žiť. Lebo mnohí sa schovávali, mnohí nenabrali odvahu. Chodili kade-tade do iných miest, dedín, lebo sa nechceli priznať tam, kde žili. Naši rodičia sa nehanbili a viedli nás k tomu, aby sme rovnako aj my chodili. Viem, že na konci šesťdesiatych rokov práve naša nasadenosť, angažovanosť pomohla napríklad mojim spolužiakom. Zrazu som ich videl v kostole, zrazu mali dopyt po Svätom písme, po náboženskej literatúre. Lebo duša je stále akosi týmto nenakŕmená. Stále bude po tom túžiť. Takže, vtedy to bolo také žité, ale bavilo nás to. Ako sa hovorí, že zakázané ovocie najviac chutí. Takže, čím viac to chceli blokovať, zakazovať, tým viac to začalo rásť. Človek má zo začiatku strach, bojí sa. Ale potom akosi zistí, že keď sa nedáme na cestu strachu, ale zostaneme na Božej ceste, tá Božia cesta, to je láska. Takže, kto miluje, ten sa nebojí. A toto je potom to víťazstvo.
Čím sú veľkonočné sviatky pre kňazov a ako ich v súčasnosti prežívate vy osobne ako biskup?
Keď kňaz chce pekne pripraviť veľkonočné sviatky a pozapájať tých, ktorí sa na tom môžu podieľať, je to náročné, je to s vypätím síl. Lebo predtým boli sväté spovede, to človeka tiež vyšťaví. Ale na druhej strane, všetci to vieme, že jedna krásna spoveď nám dodá nového nadšenia. Keď sa spolupracovníci pridajú, zrazu aj my vládzeme. To je tiež paradox, že keď už sa zdá, že nevládzem, zrazu naberám novú silu. Veľkú noc by sme nemali chápať len ako nejaké obrady. Je to udalosť. A keď ju prežívame ako udalosť, je to čosi fantastické. Lebo sa zapisuje dovnútra, do srdca. A z toho sa potom žije. Takže chcem popriať všetkým, aby neprežívali obrady, ale aby prežívali celé veľkonočné obdobie ako jednu krásnu udalosť, kde Boh sa znovu ujíma človeka, pretože ho má rád.
Aké je hlavné posolstvo veľkonočných sviatkov pre kresťanov?
Posolstvo veľkonočných sviatkov je Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Alebo by sme to mohli povedať úplne od začiatku. Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna z lásky a prijal ho ako obetu lásky. Tým, že on sa daroval za nás, stali sme sa skrze neho adoptovanými Božími synmi a dcérami.
Reklamy už niekoľko týždňov vopred pripravujú ľudí na konzumáciu Veľkej noci. Čím jej podľa vašich skúseností môžu kresťania dostatočne odolávať?
Ťažko sa odoláva. Lebo to všetko sa dá chytiť, dá sa momentálne prežiť a tu sa ťažko odoláva s tým, čo kresťania ponúkajú. To, čo ponúkame my, je ďaleko kvalitnejšie. Takisto by sme mohli povedať, že to je exkluzívne. Lenže, kto má o to záujem v tejto dobe? Keď to, čo svet ponúka, je naozaj veľmi vnímané zmyslami. Môže naozaj pocítiť, môže chytiť, môže koštovať. Jednoducho, ako keby sme v tejto konkurencii nevládali obstáť. Ale cez to všetko si myslím, že každý človek príde do situácie, keď vidí a už ho nebaví vidieť. Keď ohmatá a už ho nebaví ďalej ohmatávať. Keď sa napchá a už ho nebaví, aby sa prepchával. A v tých situáciách si možno potom spomenie, počkaj, veď tu je ešte čosi viac. Čosi podstatné, dôležitejšie. Pán má čas. Všetci sme uponáhľaní, sme tu len pár mesiacov, týždňov, rokov, musíme sa ponáhľať. Ale On má čas a na každého z nás počká. Aby nás v pravom čase znovu oslovil. Aby nás pozval, aby nám povedal, že nás pozná po mene aj po priezvisku. Čo je, myslím si, najpodstatnejšie. Lebo povedať niekomu meno a povedať mu, že ho má rád, to človeka v poslednej chvíli môže otočiť o 180 stupňov. Napriek všetkým bilbordom, napriek všetkej reklame, ktorá dnes je. A to, čo sa ponúka? Aj v minulosti muselo byť aj to vonkajšie. My vieme, že sviatosť je čosi, čo je vonkajšie, čo sa zmyslami dá zachytiť. Ale potom je aj čosi vnútorné, čo sa zmyslami už nejako zachytiť nedá. Ale to je podstatné. A to sú práve veľkonočné sviatky.
Veľkonočné sviatky, rovnako ako vianočné, sú pre mnohých „príležitostných“ kresťanov obdobím, kedy vstupujú do kostolov. Sčítanie ľudu 2011 ukázalo mierny úbytok veriacich rímskokatolíckej cirkvi, mohlo to ovplyvniť aj slabnutie viery práve u týchto ľudí?
Štatistika zostane vždy štatistikou. Záleží, ako položíme otázku. Záleží, aké sú rôzne situácie – kultúrne, spoločenské, politické. Takže, toto nie je až také dôležité. A napokon, aký z toho máme profit my? Politické strany, čím viac majú hlasov, tým väčšie dostanú prostriedky. My by sme mohli povedať, že či to bude jeden, alebo to budú milióny, to nie je také dôležité. Dôležité je poslanie, ktoré sme dostali a ktoré máme šíriť, ohlasovať. Tam naozaj nezáleží na množstve. Záleží skôr na tých, ktorí to v tej chvíli pochopia a začnú realizovať. Naše náboženstvo je v prvom rade o tom, že keď to začneme žiť, je lepšie, ako keď najprv začneme hovoriť. Lebo, keď začneme hovoriť, poväčšine sa nevládzeme podľa toho riadiť a žiť. Ale, ak najprv začneme žiť príkladným životom, ľahšie sa nám hovorí a vtedy je svedectvo pravdivé, ľahšie ho prijmú. Myslím si, že sa nemáme čoho obávať. Dôležité je, aby sme boli čo najautentickejší, najhodnovernejší. Lebo vtedy to zasa nie sme my, ale to je Boh vo svojej dobrote, láske a stálej prítomnosti. On nás spája, zjednocuje a napĺňa aj gurážou, entuziazmom, nadšením. Naše náboženstvo je plné paradoxov. Na jednej strane sa nám zdá, že už bude koniec. A zrazu vidíme, že sú tu nové výhonky, čosi radostnejšie, ešte krajšie ako to, čo bolo predtým. To je život. Keď zoberieme históriu, vidíme, že boli obdobia, keď sa zdalo, že už je všetkému koniec. Akoby ešte aj Pán tých izraelitov opustil, keď ich rozmetal po celom svete. A zrazu ich začne zbierať, znovu zjednocuje a je to ľud vyvolený, ľud Boží. Takže, toto sa deje stále.
Ako si spomínate na veľkonočné sviatky vašej mladosti?
To bola totalita. Bolo to skôr o tom, že sa nedalo vtedy veľmi hovoriť, ale žiť sa dalo vždy. A ja som vďačný aj mojim rodičom, že oni to jednoducho chceli žiť. Lebo mnohí sa schovávali, mnohí nenabrali odvahu. Chodili kade-tade do iných miest, dedín, lebo sa nechceli priznať tam, kde žili. Naši rodičia sa nehanbili a viedli nás k tomu, aby sme rovnako aj my chodili. Viem, že na konci šesťdesiatych rokov práve naša nasadenosť, angažovanosť pomohla napríklad mojim spolužiakom. Zrazu som ich videl v kostole, zrazu mali dopyt po Svätom písme, po náboženskej literatúre. Lebo duša je stále akosi týmto nenakŕmená. Stále bude po tom túžiť. Takže, vtedy to bolo také žité, ale bavilo nás to. Ako sa hovorí, že zakázané ovocie najviac chutí. Takže, čím viac to chceli blokovať, zakazovať, tým viac to začalo rásť. Človek má zo začiatku strach, bojí sa. Ale potom akosi zistí, že keď sa nedáme na cestu strachu, ale zostaneme na Božej ceste, tá Božia cesta, to je láska. Takže, kto miluje, ten sa nebojí. A toto je potom to víťazstvo.
Čím sú veľkonočné sviatky pre kňazov a ako ich v súčasnosti prežívate vy osobne ako biskup?
Keď kňaz chce pekne pripraviť veľkonočné sviatky a pozapájať tých, ktorí sa na tom môžu podieľať, je to náročné, je to s vypätím síl. Lebo predtým boli sväté spovede, to človeka tiež vyšťaví. Ale na druhej strane, všetci to vieme, že jedna krásna spoveď nám dodá nového nadšenia. Keď sa spolupracovníci pridajú, zrazu aj my vládzeme. To je tiež paradox, že keď už sa zdá, že nevládzem, zrazu naberám novú silu. Veľkú noc by sme nemali chápať len ako nejaké obrady. Je to udalosť. A keď ju prežívame ako udalosť, je to čosi fantastické. Lebo sa zapisuje dovnútra, do srdca. A z toho sa potom žije. Takže chcem popriať všetkým, aby neprežívali obrady, ale aby prežívali celé veľkonočné obdobie ako jednu krásnu udalosť, kde Boh sa znovu ujíma človeka, pretože ho má rád.
0
www.ZIVOTPO.sk
